Násilie — peklo — prerod / Nicolas Winding Refn a jeho filmy

Filmy dánskeho scenáristu a režiséra Nicolasa Windinga Refna, obývané rôznymi pochybnými indivíduami z nižších vrstiev spoločnosti, ktoré sa všetkými možnými spôsobmi snažia držať hlavu nad hladinou, sú plné individualizmu, telesnosti a náhlych výbuchov extrémneho násilia. Nie však samoúčelne. Autor tým poukazuje na estetizáciu násilia a zľahčovanie jeho dôsledkov v súčasnom zábavnom priemysle a médiách. Prostredníctvom tejto črty jeho autorského rukopisu (Refn by sa dal označiť za auteura, aj keď si nepíše scenáre všetkých svojich filmov, no na mnohých sa podieľa ako spoluscenárista) ho môžeme prirovnať k Martinovi Scorsesemu, ktorého Špinavé ulice (Mean Streets, 1973) boli zdrojom inšpirácie pre Refnov celovečerný debut. Tak ako v Scorseseho filmoch, aj postavy dánskeho režiséra sú okolnosťami tlačené do vypätých situácií, z ktorých niet iného východiska ako toho násilného. Refn vo svojej tvorbe venuje detailnú pozornosť jednotlivým (aj vedľajším) postavám. Protagonisti jeho filmov prechádzajú prerodom, musia zostúpiť na dno, aby sa od neho mohli odraziť a začať odznova. Vo svojej tvorbe čoraz viac experimentuje so zvukom (ambientný soundtrack Briana Ena v Strachu X, či minimalistický metal Petera Petera vo Valhalla Rising), ale aj obrazom (napr. preňho charakteristické „sčervenanie“ plátna predznamenáva neodvratný akt násilia).