Jacques Audiard / Procesy učenia

Režijná filmografia Jacquesa Audiarda (nar. 1952) zahŕňa k dnešnému dňu päť dlhometrážnych hraných filmov, nakrútených v rozmedzí rokov 1993–2009. Jeho kariéra má jednoznačne vzostupnú krivku, s každým ďalším filmom dobýjal nové méty úspechu. V tomto zmysle možno o jeho dosiaľ poslednom diele – Prorokovi (Un prophète, 2009) – hovoriť ako o prelomovom: po úspechu predchádzajúcich filmov u francúzskej kritiky a akademikov a postupne narastajúcom záujme domácich divákov o jeho tvorbu dosiahol Audiard medzinárodné uznanie. Dočkal sa nominácie na Zlatý glóbus a Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film a v ankete prestížneho britského filmového mesačníka Sight & Sound bol vyhlásený za najlepší film roka 2009.^/1

Audiard sa v kontexte francúzskej kinematografie posledných dvoch dekád profiloval ako solitérny tvorca. V 90. rokoch tradícia filmov o zločine, resp. zločincoch (vo Francúzsku označovaných ako les films policiers) nemala výrazných pokračovateľov, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch či desaťročiach. Audiard sa zároveň celkom vymykal aj takzvanemu cinéma du look, ktorého tendencia sa prejavila najmä v druhej polovici 80. rokov v dielach tvorcov ako Leos Carax, Jean-Jacques Beineix či Luc Besson. Práve posledný menovaný sa pritom v novom tisícročí scenáristicky a producentsky podpísal pod množstvo akčných filmov rôznej kvality. Audiard stojí na opačnom póle spektra žánrovej produkcie, jeho filmy sú skromnejšie, intímnejšie. V danej situácii je teda Audiard samorastom, režisérom bytostne prepojeným so svojim vlastným dielom. Predobraz by sa dal nájsť v tvorbe Jean-Pierra Melvilla – aj on bol solitérom, ktorý nikdy nepotreboval deklarovať svoju príslušnosť k nejakej tradícii či hnutiu. Z Audiardových súčasníkov sa ponúka porovnanie s Arnaudom Desplechinom, hoci ten sa vo svojich posledných filmoch pohybuje na poli iných žánrov – predovšetkým vzťahových či rodinných (melo) drám typu jeho Králi a kráľovná či Vianočná rozprávka. V oboch prípadoch ide, dá sa povedať, o tvorcov zahľadených predovšetkým do vlastného diela, so všetkým, čo takýto prístup k tvorbe prináša.^/2

Hoci laudácie naznačujú, že kvalita Audiardovej tvorby neustále stúpa, mohol by takýto prístup v konečnom dôsledku ublížiť práve jeho filmom: totiž všetko, čo Audiard doteraz nakrútil, by muselo ostať v tieni Proroka. Možno sa len dohadovať, prečo sa medzinárodné uznanie prejavilo práve pri tomto filme. Aj keď sú v Prorokovi v druhom pláne naznačené problémy súčasnej francúzskej spoločnosti, minimálne jej časti (otázka imigrantov, multikultúrne politiky...), Audiard nie je sociálnym kritikom, nekladie si za cieľ predostrieť dôslednú analýzu spoločenského zriadenia, nástrojov a spôsobov, akými sa toto vysporiadava s danými problémami.^/3 Venuje sa najmä väzenskému systému, skúma ho v podstate ako uzavretý svet pre seba s vlastnou štruktúrou a pravidlami. Hodnotenie kvalít filmu z estetického či autorského uhľa pohľadu pritom nevyznieva nijako zásadne v prospech Proroka. Tým nechcem spochybňovať kvalitu samotného diela, iba prízvukovať, že aj predošlé Audiardove filmy dosahovali porovnateľnú úroveň – minimálne v prípade Čítaj mi z pier.

Pritom už vo svojom dlhometrážnom debute, dráme Pozeraj sa, ako padajú (Regarde les hommes tomber, 1993) Audiard naznačil svoju metódu i témy, ktoré sa stanú v jeho diele postupne konštantami – najmä vzťahy pána a sluhu, resp. učiteľa a žiaka, problémy stávania sa iným, motívy nestálej, premenlivej identity jedinca a procesov učenia. V porovnaní s jeho nasledujúcimi snímkami je film ešte obývaný väčším množstvom postáv, pričom každej z nich je venovaný rovnaký priestor (čo sa v spätnom pohľade ukazuje ako vari najväčší nedostatok filmu). Zápletka sa odohráva v dvoch hlavných líniách. V jednej sa starnúci Simon (Jean Yanne) snaží zistiť, kto postrelil jeho priateľa, policajta Mickeyho. V druhej divák sleduje mladého Johnnyho (Mathieu Kassovitz), ktorý pri stopovaní náhodne stretne Marxa (Jean-Louis Trintignant). Je viac než jasné, že sa tieto dve zápletky v istom momente rozprávania príbehu pretnú, to však koniec koncov nie je podstatné.

Audiard už v tomto filme ukázal, že mu pôjde predovšetkým o postavy. Z hľadiska nasledujúceho vývoja jeho tvorby je najdôležitejšou postavou Johnny (hoci v tomto prípade nejde celkom o protagonistu). Divák nemá k dispozícii žiadne informácie o jeho zázemí, nevie nič o jeho pôvode, rodine. Johnny sa nalepí na Marxa, hoci ten sa tomu spočiatku bráni. Johnny mu začne posluhovať, robí prakticky všetko, o čo ho Marx požiada. Ich vzťah sa na prvý pohľad odohráva na osi potenciálneho (no nikdy nerealizovaného) homoerotického partnerstva, ale i vzťahu syn – otec. V skutočnosti je však prízvukované iné spojenie: ide o vzťah pána a raba, o vzťah, ktorý opäť vystúpi na povrch najvýraznejšie v Prorokovi. Ešte dôležitejší je pritom iný rozmer – a práve ten sa stane hlavnou tematickou konštantou Audiardovej tvorby. Johnny sa pod Marxovým vedením učí, pričom výsledkom tohto procesu je vražda. V závere filmu sa z Johnnyho stáva ronin v momente, keď jeho pán, Marx, umiera. No tento stav netrvá dlho – okamžite si nájde nového pána, stane sa ním Simon.

Samozvaní hrdinovia

V Samozvanom hrdinovi (Un héros très discret, 1996) sa Audiard jediný raz vo svojej doterajšej filmografii obrátil k historickému námetu a dej filmu zasadil do obdobia počas a tesne po druhej svetovej vojne. Albert Dehousse (mladý v podaní Kassovitza, staršieho ho stvárnil Trintignant) si zaumieni stať sa hrdinom. Jeho matka mu prezentovala zosnulého otca ako hrdinu, no Albert zistí, že to tak v skutočnosti ani nemuselo byť. Ako sa však môže stať hrdinom on? Postupuje podľa hesla „Najlepšie životy sú tie vymyslené“. Najprv chce očariť sympatické dievča a vymyslí si, že je spisovateľom. Prepisuje už napísané knihy a vydáva ich za svoje. Získa si tak Yvette (Sandrine Kiberlaine) a napriek nesúhlasu matky (je presvedčená, že ho nie je hodná) sa s ňou ožení.

Albert odíde do Paríža a stretne tu Kapitána. Ako sa neskôr ukáže, Kapitán si ho vyhliadne ako potenciálny objekt erotickej túžby (ktorá sa, opäť raz, nenaplní), no ich vzťah je založený predovšetkým na učení. Kapitán mladíkovi najprv vysvetľuje, ako správne žobrať, aby aspoň niečo získal a pomôže mu nájsť bývanie. Následne nečakane zmizne zo scény. Albert trpezlivo pracuje na budovaní obrazu svojej osoby. Učí sa naspamäť históriu francúzskeho odboja a šikovným trikom sa dostane medzi veteránov. V týchto kruhoch mu už nič nebráni naplno využívať všetky dostupné prostriedky a stať sa skutočným hrdinom. Navyše k tomu dostane reálnu príležitosť, keď ho na základe skvelých referencií pošlú pomáhať pri obnove okupovanej časti mesta. Podobne ako Johnny vo filme Pozeraj sa, ako padajú, aj Albert sa pod vplyvom novej situácie dopustí morálne nejednoznačného činu. Vydá rozkaz na popravu Francúzov, ktorí dobrovoľne bojovali na strane Nemecka. Hoci jeho funkcii prislúcha toto právo, svoje súčasné postavenie získal na základe klamstva a výmyslu, k čomu sa dodatočne aj prizná.

Podstatný rozdiel medzi Johnnym a Albertom spočíva v tom, že Albert nemá – pretože nepotrebuje – žiadneho pána ani učiteľa (s výnimkou dočasného stretnutia s Kapitánom, ktoré však nie je určujúce pre jeho ďalšie pôsobenie). Kým Johnny je odkázaný na prítomnosť pána vo svojom živote, Albert je samostatnejší. Albert je oveľa výraznejšie ovplyvňovaný dejinnou situáciou. Ťaží z nej, využíva ju, vyberá si z nej to, čo sa mu hodí na ceste za svojím cieľom. Práve ona mu poskytuje možnosť (a dostatok materiálu) na to, aby zo seba mohol urobiť hrdinu.^/4

Už po týchto dvoch filmoch sa dal, aspoň v hrubých obrysoch, charakterizovať audiardovský hrdina. Nie je a priori ani dobrý, ani zlý; nie je to ani pasívny trpiteľ – nečaká na údery pod pás, ale koná, snaží sa zmeniť svoju situáciu, hoci sa často púšťa do nerovného súboja. Takmer vždy ide o mladého muža (vek postáv je vo viacerých filmoch pripomínaný), ten stretáva mentorskú postavu (ako na to poukážem neskôr, nejde vždy len o mužskú/otcovskú figúru) a podstupuje proces učenia, osvojovania si konkrétnych vedomostí či zručností. Často pod vplyvom okolností a tlaku svojho okolia – a vlastnou ne-určenosťou, skôr než jednoznačnou slabosťou – koná protizákonne.

Keďže postavy často nemajú jasne vymedzenú a definovanú identitu, ustavične sa menia vzhľadom na vonkajšie okolnosti, prípadne dôsledkom vzťahov, v ktorých sa ocitajú a divák nedokáže vopred presne odhadnúť ich konanie. Zároveň platí, že napriek procesu učenia a stálej premene, ktoré podstupujú, nemajú (vari s výnimkou Proroka) ani v závere rozprávania oveľa pevnejšiu, ustálenejšiu formu než tomu bolo na začiatku. Z uvedených zdrojov pramení napätie prítomné v Audiardových filmoch.

Všetky tieto tendencie sa naplno prejavujú v nasledujúcom Audiardovom filme Čítaj mi z pier (Sur mes lèvres, 2001). Carla Behm (Emmanuelle Devos) pracuje v spoločnosti zaoberajúcej sa nehnuteľnosťami. Trpí čiastočnou hluchotou a kvôli svojmu hendikepu sa správa placho a nesmelo, čo jej kolegovia zneužívajú a presúvajú na ňu najpodradnejšie úlohy. Ona je však vnútorne presvedčená o tom, že si zaslúži viac, a rozhodne sa spraviť prvý krok. Presvedčí svojho nadriadeného, že potrebuje asistenta. V jednej z najkrajších scén filmu si podá inzerát, ktorý pôsobí skôr ako snaha nájsť si partnera než kolegu či asistenta. Želá si, aby to bol muž, vo veku 25–35 rokov (skôr 25), s peknými rukami, milý... Carla, skrátka, zacíti šancu nájsť touto cestou niekoho, kto by mohol v jej živote zohrať dôležitejšiu úlohu než len pomocníka na pracovisku.

Miesto získa Paul Angeli (Vincent Cassel), mladý prepustený väzeň, ktorý sa musí pravidelne hlásiť svojmu kurátorovi. Hoci pri prvom stretnutí s Carlou suverénne tvrdí, že nemá najmenší problém s kancelárskym zamestnaním a obsluhou kancelárskych zariadení, vysvitne, že v skutočnosti o tejto práci nemá ani poňatia. Carla sa podujme zaučiť ho, stane sa jeho tútorkou. Keď zistí, že Paul na pracovisku aj prespáva, reaguje ústretovo: nielenže ho neprezradí, ešte mu aj nájde skromný príbytok. Paulova reakcia je príznačná pre jeho spôsob vnímania sveta a ľudí. Voči Carle podnikne erotický „výpad“. Nie však preto, že by nedokázal krotiť svoje pudy, ale sa domnieval, že to Carla očakáva ako odplatu za svoju pomoc. Paul sa pozerá na veci z hľadiska výmenného obchodu. Keď sa Carla vyvlečie z jeho objatia, Paul ostane zarazený. Uvedomí si, že si situáciu vysvetlil nesprávne, aspoň v tejto chvíli.

Do ich rozvíjajúceho sa vzťahu však vstúpi zločin. V istom momente sa pripomenie Paulova zločinecká minulosť – objaví sa človek, ktorého s Paulom spája nevyrovnaný dlh a dá Paula poriadne zmlátiť. Carla to nenechá tak a rozhodne sa znovu mu pomôcť. Stane sa jeho spojencom v duchu titulného sloganu filmu: Naučila ho dobrým spôsobom. On ju tým zlým. Z hľadiska procesu učenia ide o pozoruhodný vzťah: roly žiak – mentor/učiteľ tu nie sú pevne definované (na rozdiel od ostatných Audiardových filmov). Učia sa totiž obe hlavné postavy, Carla aj Paul.

Pravidlá zločinu

Napätie vo filme Čítaj mi z pier pramení zo základnej premisy hľadania rovnováhy medzi dvomi nepravdepodobnými partnermi. Rozprávanie je poháňané vpred dvomi hlavnými otázkami: ako sa Paul vyrovná so svojou situáciou a ako sa zavŕši jeho vzťah s Carlou (mimochodom jediný heterosexuálny erotický vzťah ústrednej dvojice postáv v rámci Audiardovej filmografie)? Žáner kriminálneho filmu (resp. filmu o zločine) je tu teda otvorene kontaminovaný romancou. Audiard však nestavia na napĺňaní schém, skôr ich využíva na charakterizáciu postáv. Postavy sa pred našimi očami formujú, utvárajú, stávajú sa – možno ani nie tak niekým iným, ako, naopak, samými sebou. To platí aj o samozvanom hrdinovi Albertovi Dehoussovi – klamstvami nevytvára inú, neexistujúcu postavu – ale inú, lepšiu, žiarivejšiu, hrdinskejšiu verziu samého seba (čo je jasne potvrdené aj tým, že keď sa začne vydávať za veterána z odboja, ponechá si svoje vlastné meno a ostatných presviedča, že ho kedysi poznali práve pod ním). Pre Audiarda je však dôležitejší samotný proces než výsledok. Človek nie je pre autora nemennou, raz a navždy ustálenou formou, pevným tvarom. Je skôr tokom, miestom kolízie a konfliktu rôznych síl. Pretvárajú ho udalosti, stretnutia s inými ľuďmi; je samotnou premenou.

Centrom Audiardovej nasledujúcej snímky Tlkot môjho srdca sa zastavil je Thomas Seyr (Romain Duris), 28-ročný podnikateľ s nehnuteľnosťami. Od začiatku je predstavovaný ako človek, ktorý nechodí po ranu ďaleko, keď treba – a neváha sa uchýliť k nie celkom legálnym metódam, ak si to vyžaduje vývoj situácie. Čoskoro vysvitne, že Thomas v skutočnosti sníva o niečom inom. Po náhodnom stretnutí s pánom Foxom (Sandy Whitelaw), bývalým manažérom jeho zosnulej matky – klaviristky, sa v ňom opäť prebudí túžba po hudbe, hre na klavíri, ktorej sa v mladosti venoval. Následne sa zápletka filmu odvíja od tejto situácie: ako sa Thomasovi podarí skĺbiť svoju staronovú vášeň so súčasnou prácou?

Audiard sa v tomto prípade celkom vyhol konfliktu medzi talentom a vydretou zručnosťou špičkového hudobníka. Túto možnú motivickú líniu odsunul za hranice svojho záujmu a sústredil sa na celkom iné stránky situácie. Thomas začne opäť cvičiť hru na klavíri, jeho učiteľkou sa stane Miao Lin (Linh Dan Pham). Hoci si sprvu nerozumejú ani slovo, vytvára sa medzi nimi postupne vzťah založený na dôvere.^/5 Aj ten je však akoby odsunutý do úzadia, je len sprievodným javom vývoja udalostí. Najdôležitejší je vplyv, ktorý má klavír na Thomasov život.

Thomasov vzťah k hudbe je prízvukovaný naprieč celým filmom. Často ho vidíme so slúchadlami prenosného audiozariadenia na ušiach. Keď začne opäť cvičiť na klavíri, jeho prístup je, takpovediac, silový, násilnícky, odráža sa v ňom jeho životná skúsenosť (zjavne plná násilia). Má problém zvládať svoje emócie, je prchký, výbušný. Keď sa mu nedarí, keď ho Miao Lin kritizuje, udiera do kláves a kričí. V jednom momente ju požiada, aby mu nestála za chrbtom, keď hrá a presunie ju k oknu. Akoby si stále potreboval vymedzovať svoje vlastné územie, pole pôsobnosti, držať si odstup od ľudí a zároveň nebyť prichytený pri svojej vlastnej nedokonalosti. Thomas sa pred svojím otcom (Niels Arestrup) a kumpánmi tvári, že hra na klavíri je preňho len koníček, ktorý nijako neovplyvňuje jeho pracovné nasadenie a výkony, hoci je viac než jasné, že opak je pravdou. Tak ako všetci Audiardovi hrdinovia, aj Thomas sa učí a mení. Akoby ho hudba učila ovládať svoje emócie, aspoň do určitej miery. To sa najvýraznejšie prejaví v závere filmu: naskytne sa mu príležitosť zabiť muža, ktorý má na svedomí smrť jeho otca, no nespraví tak (zato ho však poriadne zmláti a pred zabitím muža sa zháči len v poslednej chvíli). Zároveň keď pochopí, že asi nemá vlohy na to, aby sa stal koncertným virtuózom, prijme úlohu manažéra Miao Lin. Možno po prvýkrát v živote sa podujal spraviť niečo pre druhého bez vidiny vlastného obohatenia či prospechu.

Na rozdiel od predchádzajúcich Audiardových filmov, v Prorokovi ide Malikovi El Djebenovi (Tahar Rahim) skutočne o život. Mladík sa musí po príchode do väzenia prispôsobiť novému prostrediu, porozumieť bojom o moc, ktoré tam prebiehajú – a musí sa naučiť prežiť. Jeho pánom a učiteľom zároveň sa, napriek Malikovmu arabskému pôvodu, stane Korzičan César Luciani (opäť Niels Arestrup). Akýmsi „mystickým mentorom“ mu pritom na jeho ceste bude Reyeb, ktorého zabije, podliehajúc Césarovmu nátlaku (zabi, aby si nebol zabitý). „Základnou myšlienkou je odísť odtiaľto múdrejší, ako si prišiel.“ Reyeb Malika iniciuje do procesu učenia, ktorý hlavný hrdina podstúpi.

Malik je na začiatku tabula rasa, možno najčistejšia zo všetkých Audiardových hrdinov: nevie dokonca ani len čítať či písať. Až vo väzení sa zbavuje svojej negramotnosti a postupne si osvojuje aj jazyky a iné vedomosti. V rámci uzavretej inštitúcie platí rovnica: poznanie = moc. Malik veľmi rýchlo pochopí, že vďaka poznaniu nielen prežije, ale si dokáže získať moc, ktorú bude môcť následne používať aj vonku, za múrmi väzenia. Vzťah pána a sluhu nie je večný, skôr naopak: Malik sa z tejto väzby postupne vyvlieka ako had, ktorý zvlieka starú kožu. Opäť pritom platí, že sa nestáva niekým iným, ale utvára, zdokonaľuje, formuje samého seba, učí sa byť sám sebou. Tak ako všetci Audiardovi hrdinovia.

Text vychádza pri príležitosti uvedenia retrospektívy Jacquesa Audiarda na 6. Medzinárodnom filmovom festivale Cinematik, Piešťany (9.–15. septembra 2011).

• Poznámky:
• 1. Do britskej distribúcie vstúpil až v nasledujúcom roku a tak bol opäť zaradený do hlasovania redaktorov a umiestnil sa v prvej desiatke. Vo francúzskom časopise Cahiers du cinéma sa ani jeden z Audiardových filmov nedostal do koncoročného redakčného výberu filmov roka, zatiaľ čo v Positife obsadil Tlkot môjho srdca sa zastavil (2005) v ankete o filmy dekády 7. miesto (spolu so Stvorení pre lásku /Fa yeung nin wa/ Wong Kar-waia, Sarabanda /Saraband/ Ingmara Bergmana a Cesta do fantázie /Sen to Chihiro no kamikakushi/ Hayao Miyazakiho) a Prorok sa objavil na 20. mieste spolu s filmami 2046 (r. Wong Kar-wai, 2004), Kill Bill (r. Quentin Tarantino, 2003–2004) a Najlepšie roky mladosti (La meglio gioventù, r. Marco Tullio Giordana, 2003).
• 2. V prípade menovaných Desplechinových filmov (z roku 2003, resp. 2008) sa návštevnosť vo Francúzsku pohybovala okolo pol milióna divákov, Audiard sa tešil v približne rovnakom období (filmy Tlkot môjho srdca sa zastavil, resp. Prorok) väčšiemu diváckemu záujmu.
• 3. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Audiard sa skôr sústreďuje na trvalejšie, dlhodobo znepokojivé témy a otázky a nie na vystihnutie ducha doby s jeho špecifikami.
• 4. Pokiaľ francúzsky názov odkazuje k nenápadnosti, diskrétnosti titulného hrdinu, anglický preklad A Self Made Hero jednoznačne poukazuje na to, že Albert zo seba hrdinu urobil, nestal sa ním.
• 5. Audiard s obľubou narába s motívmi nedokonalosti komunikácie medzi ľuďmi, problematizuje ju. Aj v tomto ohľade akoby postavy podstupovali proces učenia a postupne nadobúdali schopnosť ovládať rôzne spôsoby či formy komunikácie (teda nielen verbálnej).