Slovenský žánrový film s trpkou príchuťou / Kandidát

10. 4. 2014 / Michal Škamla
kritika

Pre nikoho, kto sleduje dianie v slovenskej kinematografii, by nemali byť prekvapivé slová, ktoré zverejnili tvorcovia Kandidáta na svojej fan page: „[...]Momentálne sme šťastní a dojatí z toho, že sme sa stali najnavštevovanejším slovenským filmom za posledné dva roky a jedným z najviac navštevovaných slovenských filmov vôbec[...]“. Frustrované publikum, odchované na slovenských filmoch, doslova vyžívajúcich sa vo vlastnej letargii volalo už dlhú dobu po žánrovom ozvláštnení, aké mu ponúkol Kandidát.

V minulosti pritom všetky pokusy zlyhávali na diletantskom spracovaní, ktoré bolo hlavne následkom kritického porevolučného stavu slovenskej kinematografie. Nehostinné podmienky v deväťdesiatych rokoch neposkytovali zázemie k nadobudnutiu remeselnej zručnosti, akú vyžaduje kvalitná žánrová tvorba. Nie je preto náhoda, že najúspešnejší žánrový film posledných rokov režíroval človek vyškolený v reklamnom odvetví. Teda v prostredí, ktoré si primárne zakladá na čo najatraktívnejšom a najkreatívnejšom riešení zadaných projektov a ešte k tomu ponúka celkom slušný kapitál. Zároveň ale platí, že táto eventuálna liaheň nových talentov zo sebou prináša určitú povrchnosť a násilne manipulatívnu podstatu, ktorá môže celovečernému filmu uškodiť. Ostatne aj debut Jonáša Karáska z časti trpí rovnakým problémom. Scenár inšpirovaný omnoho vážnejšie koncipovanou kritickou knihou (s rovnomenným názvom) autorov Michala Havrana a Maroša Hečka dopláca na stret dvoch odlišných prostredí: intelektuálov a rýdzej komercie. Pritom sa zdá sa, že k reflexii prostredia marketingových agentúr si scenáristi nemohli priať nič lepšie ako režiséra reklám. A skutočne nemohli pokiaľ chceli film predať čo najširšiemu spektru publika. Bohužiaľ táto koncepčne takmer dokonalá voľba pri vzájomnej kooperácii vytvára bezmála schizofrénny výsledok. Pričom aj scenár, aj réžiu možno samostatne považovať za veľmi presvedčivé a dobre spracované. Satirickému príbehu o veľkej marketingovej kampani, kde z neznámeho kandidáta urobí ambiciózny podnikateľ v priebehu dvoch mesiacov prezidenta Slovenskej republiky, je plný vnemov a občas na ich prehustenosť dopláca.

Karásek do Kandidáta preniesol reklamné myslenie charakteristické tým, že musí diváka v čo najkratšom možnom priestore upútať a prinútiť k záujmu o daný produkt. Informácie na ploche celovečerného filmu môžu preto na mnohých miestach pôsobiť duplicitne. Chvíľami sa zdá akoby každý záber musel neustále zdôrazňovať, o čom film je a čo kritizuje. Výsledok tak pôsobí mierne pokrytecky ak berieme, pretože táto kritika násilne manipulatívnej podstaty marketingu je sama natočená násilne. Čo samozrejme možno povýšiť aj na autorský zámer. Isté však je, že autori stavili na štylistické postupy, ktoré zaručene fungujú – minimálne na frustrované slovenské publikum. Napriek všetkým nedostatkom, ale Kandidát obsahuje mnohé momenty, ktoré kvalitou spracovania v podstate nemajú na domácej scéne konkurenciu. Čo sa zdá neuveriteľné, ak vezmeme doúvahy, s akým nízkym rozpočtom tento vizuálny nadštandard dosiahli. Rovnako obsahuje mnohé momenty, ktoré sú v ostrom kontraste s inak hyperštylizovaným poňatím a ktoré naopak pomocou minima náznakov predostierajú závažné idey. Jedným z vrcholných momentov je napríklad sekvencia, v ktorej dav ľudí páli sviečky pred nemocnicou, kde leží zranený kandidát Potôň a do pozadia hrá Hoffmanova revolučná pieseň Sľúbili sme si lásku. Stačí jedna pieseň, dokumentárne štylizované zábery ľudí a okamžite sa dostavia reminiscencie na protesty na námestiach a s nimi posolstvo, ktoré zavrhuje podstatu revolúcie. Film zároveň obsahuje mnoho vtipných popkultúrnych odkazov, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou dokáže dešifrovať len slovenské publikum. Preto bude zaujímavé sledovať, ako sa s ním vysporiadajú českí diváci, respektíve či zaznamená vôbec nejaký ohlas.

V závere mi len zostáva súhlasiť s jedným z najhorších kritických klišé, ktoré v kontexte s Kandidátom používa mnoho divákov: „na slovenské pomery dobré“. Treba uznať, že majú pravdu. Na slovenské pomery je to veľmi dobré a to je trochu smutné.

Zpět

Sdílet článek

Článek vyšel v čísle

Populárně-vědecký film

92 / duben 2014
Více