O filme, zvuku, prežívaní a gestách / Berberian Sound Studio
Po oceňovanom debute, takmer abstraktnej dráme o pomste Katalin Varga z roku 2009, nakrútil britský expatriot Peter Strickland film o zvuku. Berberian Sound Studio (2012) je jedným z najoriginálnejších filmov o filme. Klaustrofobická dráma o výrobe filmu odohrávajúca sa výlučne v interiéroch, ktorá necháva hlavného hrdinu, britského zvukára Gilderoya, kafkovským spôsobom osamelého v nepriateľsky naladenom prostredí, talianskom zvukovom štúdiu, kam prichádza za prácou. Aj napriek komornosti a skromnosti sa Strickland nebojí veľkých autorských gest, čím potvrdzuje svoju pozíciu veľkého talentu britskej kinematografie.
Strickland, podobne ako viacerí britskí režiséri jeho generácie (za všetkých Ben Wheatley a Edgar Wright), vychádza zo žánrového filmu, ktorý svojským spôsobom pretvára. Berberian Sound Studio je poctou giallo, osobitému talianskemu žánru s nádychom exploatácie. Giallo však ostáva iba v zvukovej stope. Berberian je totiž film o tom, ako sa giallo film ozvučuje, pričom ho nikdy nevidíme. Násilie iba počujeme, zvuky ho evokujú, no zároveň im nemôžeme veriť, keďže vieme, že zvuk bodania nožom do tela je v skutočnosti zvuk sekania kapusty.
Zvuk je pre film kľúčový, z filmu cítiť fascináciu najrôznejšími zvukmi a objektmi, ktoré sú ich zdrojom.1/ Kamera sa sústredí predovšetkým na ne: keď počujeme premietačku, vo veľkom detaile vidíme pohybujúci sa pás, keď ľudia tlieskajú, kamera sníma predovšetkým ich ruky. Berberian je v istom zmysle štúdiou prostredia, pozoruje a skúma, odkiaľ vychádza aký zvuk. Zároveň sleduje, ako je možné tieto zvuky pretvárať, znovu usporiadať, ako je možné nimi „klamať“ a najmä, aká je ich sila.
Berberian tak vyvoláva otázky ohľadom miesta, aké má zvuk vo filme, čo zvuk dokáže a ako so zvukom pracujú filmári. No ide ešte ďalej a skúma, aký je vzťah medzi zvukom a jeho zdrojom. Ukazuje, že so zvukom možno pracovať ako s niečím samostatne stojacím, no taktiež ako s niečím, k čomu máme tendenciu priradiť istý objekt alebo situáciu. Podstatné je, že zvuk môže evokovať inú situáciu, ako je tá, ktorá ho vytvorila – čo nám Gilderoy opakovane dokazuje. Berberian sleduje, ako je možné zvuky oddeliť od pôvodnej situácie a preusporiadať ich, čím vlastne nadväzuje na princípy konkrétnej hudby.
Film je niečo „umelé“
Druhú vlnu otázok vyvoláva Berberian tým, že ide o film o filme. Samozrejme, nie je to film o konkrétnom (hoci vymyslenom) giallo, ale o filme ako takom a jeho ontológii. Až polopatisticky nám ukazuje, že film je niečo „umelé“ a jeho jednotlivé časti nemusia byť tým, za čo ich autori vydávajú. Keď sa na plátne (zrejme) trhajú vlasy, skutočný zvuk pochádza z trhania reďkoviek. Podstatná je však intenzita diváckeho zážitku. Aj keď sa Gilderoy priamo podieľa na vytváraní tohto „klamstva“ – on sám trhá reďkovky, predsa podľahne sile filmu. Je iluzionistom, ktorý vytvoril tak silný trik, až zabudol, že je to iba trik. Gilderoya psychicky ničí film, ktorý sám pomáha vytvárať. No zároveň sa od tohto filmu nevie odtrhnúť, nevie prestať a nevie si vytvoriť odstup.
Je iba logickým dôsledkom, že v istom momente sa realita a film (pre Gilderoya) začne spájať. Hudba z práve vytváraného The Equestrian Vortex začína čoraz častejšie prechádzať aj do Berberian; to, čo Gilderoy zažil, sa stáva súčasťou filmu a to, čo Gilderoy videl na plátne, sa stáva súčasťou jeho žitej skúsenosti. Presne na tomto je totiž založená aj naša recepcia filmov. Hranice medzi realitou a filmom nie sú nepriepustné a preto taktiež dochádza k spojeniu Berberian a Vortex. A preto na začiatku filmu nevidíme úvodné titulky k Berberian, ale k Vortex. „Falošné“ titulky nie sú iba výrazným autorským gestom, ale napĺňajú koncept od úplného začiatku.
Podobným spôsobom treba chápať aj mnohokrát kritizovaný záver, ktorý má vykrádať tvorbu Davida Lyncha. Na jednej strane dochádza k spojeniu dvoch filmov, definitívne sa zotrie hranica medzi realitou, v ktorej Gilderoy žije, a filmom, ktorý ozvučuje, resp. všetko je bez rozdielu súčasťou Gilderoyovej skúsenosti. Na druhej strane, ide opäť o Stricklandovo gesto: od takéhoto typu filmu očakávame približne takýto záver a Strickland je dostatočne sebavedomý na to, aby nám ho jednoducho dal.
1/ Strickland sa o zvuk zaujíma dlhodobo, čoho výsledkom je aj to, že Katalin Varga bola na Berlinale ocenená práve za zvukový design. Mnoho rokov je členom experimentálneho zoskupenia Sonic Catering Band, ktorého vystúpenia spočívajú v tom, že jednotliví členovia varia jedlo a zvuky, ktoré počas príprav vznikajú, premieňajú na „hudbu“.